Môj život sa zmenil k lepšiemu a je paradoxné, že vďaka menštruácii...

Čakal ma rušný deň. Doobeda som strážila trojročné dievčatko, ktorého mama sa mi ozvala na inzerát: „Opatrím vaše dieťa v čase, keď ste v práci. Mám tridsať rokov, stredoškolské vzdelanie a skúsenosti s deťmi z vlastnej rodiny.“ Nasledoval kontakt a čakanie. O dvadsať minút sa mi ozvala zúfalá žena, ktorej dcéra náhle ochorela a potrebovala, aby som bola pri nej od rána do obeda. Súhlasila som. Jej zúfalstvo som chápala. Pred mesiacom som prišla o prácu. Vlastne, výpoveď som dostala pred troma, ale za ten čas sa mi nepodarilo nájsť iné zamestnanie. Každý deň som posielala svoj životopis na desiatky mailových adries, no ozval sa mi niekto tak raz za dva týždne. Moje nároky klesali, až som sa rozhodla ponúknuť svoje služby ako opatrovateľka na internete.

Chiara bola rozkošná. Deň po dni sme sa hrali, čítali si, schovávali sa jedna pred druhou, česali bábiky a mne bolo tak dobre, ako už dávno nie. Po troch dňoch mi však zazvonil mobil, na druhom konci sa ozvala pani z nejakej firmy, popravde ani neviem odkiaľ a pozvala ma na pohovor hneď na druhý deň. O druhej. Samozrejme, súhlasila som.

A tak ma čakal rušný deň. Doobeda sme s Chiarou vystrihovali kresby z farebného papiera a lepili na ne vatu, obed som si kúpila v stánku pouličného občerstvenia a uháňala domov. Tam nasledovala rýchla sprcha, mejkap, pred skriňou som strávila desať minút, kým vyhrali slušivé čiernobiele šaty. O druhej som už sedela vo firme, ktorá vyzerala, ako keby bola pod skleným zvonom. Namiesto klasických stien tu boli hrubé sklá, chladná kancelárska šeď open-space boxov v jedinej otvorenej miestnosti, ktorých tu mohlo byť aj stovka. Kráčala som uličkou až na koniec, kde bola jediná kancelária. Samozrejme, oddelená sklom.

„Sadnite si,“ navrhol môj potenciálny šéf a ukázal na biele kreslo. Začali sme rozoberať môj životopis, išlo o prácu v call centre, prešli sme na angličtinu, keď tu odrazu som zacítila, že je podo mnou vlhko. To kreslo je predsa z kože, upokojovala som sa. No kŕč v podbrušku ma vyviedol z omylu.

Už mi bolo jasné, čo sa deje, zas je to tu! Dokelu, ako som si to mohla nevšimnúť? Bola som tak zaujatá svojím súčasným životom, že som prestala vnímať čas. Šéf niečo hovoril, no ja som v duchu rátala dni. Dvadsaťosem. Nie! Roky bojujem s extrémne silnou menštruáciou, preto ma vydesila predstava už len na to, že kreslo, na ktorom sedím, je biele. Ó, nie! Moje šaty sú čiernobiele. Preboha... Začala som sa potiť. Šéf si to všimol, začal sa ma pýtať, čo je vo veci. Rýchlo som vstala, obzrela sa dozadu. Moja najhoršia obava sa potvrdila. Musela som s pravdou von, rýchlo som sa rozlúčila a nechala môjho nádejného nadriadeného v ešte väčšom šoku, v akom som bola ja sama. Cez uličku s pracovnými boxami, ktorá mi teraz pripomínala uličku hanby, som preletela kozmickou rýchlosťou.

A ako som dopadla? Neozvali sa mi. A ani by som to nechcela. Veď prvý dojem je najdôležitejší. Zostala som strážiť deti a práve uvažujem, že si zriadim opatrovateľskú agentúru. Ale sľúbila som si, že ešte pred tým konečne začnem riešiť svoj problém s menštruáciou. Gynekologička mi po vyšetreniach diagnostikovala myóm. Moja extrémne silná a dlhotrvajúca menštruácia teda mala svoju príčinu. S lekárkou ju teraz riešime. Mám šťastie na moju gynekologičku, prebrala so mnou všetky možnosti liečby a tak verím, že sme spolu našli najlepšie riešenie.